Ministerstvo kultúry sa chystá začať konanie, ktorého následky by boli drastické.
Massimo Introvigne
Read the original article in English.
Keď bol v marci 2023 Petr Pavel inaugurovaný ako nový prezident Českej republiky, sľúbil, že krajinu dostane na úroveň štandardov ľudských práv Európskej únie. Tiež vystúpil ako odhodlaný kritik porušovania ľudských práv v Rusku. Niektoré udalosti vo vzťahu k menšinovým náboženstvám považovali miestni aktivisti za ľudské práva za nádejné.
Tieto nádeje však teraz zmaril bezprecedentný krok Ministerstva kultúry ČR. V Českej republike očividne stále platí zákon „o slobode náboženského vyznania“ zo 7. februára 2002, ktorý obsahuje niektoré veľmi tvrdé ustanovenia v ruskom alebo možno sovietskom štýle – ustanovenia, ktoré sa týkajú „likvidácie“ náboženských organizácií. Zákon stanovuje, že „cirkev a náboženská spoločnosť sa stáva právnickou osobou registráciou“. (§ 6 ods. 1) Registrácia môže byť zamietnutá, a keď ju cirkev získa, môže o ňu zasa prísť, a to okrem iného v prípade, že je jej aktivita posúdená ako „činnosť v rozpore“ so zákonom. (§ 22 ods. 1 písm. c)
Je to síce vágne ustanovenie, ale jeho dôsledky sú veľmi konkrétne. Ak sa Ministerstvo kultúry domnieva, že dochádza k porušeniu zákona, „ministerstvo pred začatím konania o zrušení registrácie vyzve registrovanú cirkev a náboženskú spoločnosť alebo zväz cirkví a náboženských spoločností, aby od takejto nezákonnej činnosti v primeranej lehote upustili. Ak registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť alebo zväz cirkví a náboženských spoločností v činnosti pokračujú, ministerstvo začne konanie o zrušení registrácie“. (§ 22 ods. 2)
„Registrácia cirkvi a náboženskej spoločnosti alebo zväzu cirkví a náboženských spoločností sa zruší nadobudnutím právnej moci rozhodnutia o zrušení ich registrácie“. (§ 24 ods. 1) „Po zrušení registrácie cirkvi a náboženskej spoločnosti musí prebehnúť jej likvidácia a likvidácia všetkých jej evidovaných právnických osôb“. (§ 24 ods. 2) „Do 5 pracovných dní od skončenia likvidácie oznámi túto skutočnosť likvidátor ministerstvu“. (§ 24 ods. 5) Ak cirkev skôr neurčila inú cirkev, na ktorú má byť likvidačný zostatok prevedený, „pripadá likvidačný zostatok štátu, ktorý ho musí využiť v prospech registrovaných cirkví a náboženských spoločností“. (§ 24 ods. 6)
Tieto veľmi tvrdé ustanovenia sa našťastie uplatňujú len zriedkavo. Avšak dňa 5. septembra 2024 zaslalo Ministerstvo kultúry Náboženskej společnosti Svědkové Jehovovi (NSSJ) výzvu podľa § 22 ods. 2. Ministerstvo dalo Jehovovým svedkom tri mesiace na to, aby upustili od určitých „činností“, a varovalo ich, že ak to neurobia, začne sa konanie o zrušení registrácie. Rôzne rokovania medzi zástupcami Jehovových svedkov a zástupcami ministerstva k vyriešeniu situácie neviedli. Dňa 26. novembra Jehovovi svedkovia dostali potvrdenie, že výzva na upustenie od nezákonnej činnosti zostáva v platnosti. Keďže trojmesačná lehota skončila 5. decembra, svedkovia teraz čakajú, kedy im ministerstvo oficiálne oznámi, že začína konanie o zrušení registrácie.
„Činnosti“, ktoré ministerstvo označuje za nezákonné, sú súčasťou učenia a životného štýlu Jehovových svedkov. Súdy po celom svete ich skúmali a uznali, že sú zákonné a vzťahujú sa na ne domáce aj medzinárodné princípy náboženskej slobody. Výnimkou je Rusko a čiastočne Nórsko. V druhom zmienenom štáte je však prípad ešte v odvolacom konaní a Jehovovým svedkom nehrozí likvidácia, ale „len“ (v úvodzovkách, pretože aj tak ide o vážne obmedzenie ich náboženskej slobody) strata štátnych dotácií a niektorých ďalších práv vrátane možnosti právoplatne sobášiť.
Prvá a druhá námietka českého ministerstva sa týka rovnakej záležitosti, ktorá sa rieši v Nórsku. Ide o tvrdenie, že keď svedkovia radia veriacim, aby sa nestýkali s bývalými svedkami (s výnimkou príbuzných v spoločnej domácnosti), ktorí boli vylúčení, pretože sa dopustili vážnych hriechov a neľutovali ich, alebo ktorí sa od organizácie verejne dištancovali, obmedzujú tým slobodu veriacich zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru. Strach vraj núti tých, ktorí by chceli z organizácie odísť, aby v nej zostali.
Druhá námietka uvádza, že je to ešte nebezpečnejšie v prípade, keď ide o „deti“ (teda maloletých), ktoré sú vylúčené alebo ktoré zostávajú medzi Jehovovými svedkami, ale nesmú sa stýkať s priateľmi a príbuznými, ktorí boli vylúčení alebo sa od organizácie verejne dištancovali. Výzva českého ministerstva pritom neupresňuje, či v Českej republike k nejakému vylúčeniu maloletého vôbec došlo. Takéto prípady sú totiž úplne výnimočné.
Tento problém riešili súdy vo viac než desiatich krajinách a rozhodli jednomyseľne v prospech Jehovových svedkov, s výnimkou (ako už bolo spomenuté) Ruska a zatiaľ neprávoplatného rozhodnutia v Nórsku. Súdy konštatovali, že nikto nemôže byť nútený stýkať sa s osobami vrátane príbuzných, s ktorými sa už stýkať nechce, a že k prerušeniu vzťahov v našej spoločnosti bežne dochádza v dôsledku rôznych sporov. Napríklad po rozvode niekdajší manželia a ďalší príbuzní často prerušia vzťahy s bývalými partnermi. Odporcovia v skutočnosti nežiadajú, aby súdy Jehovových svedkov nútili stýkať sa s vylúčenými alebo odpadlíkmi, čo by bolo prakticky nemožné, ale aby Jehovovým svedkom zakázali vyučovať, že by sa tieto vzťahy mali prerušiť.
Avšak to, že v nejakej forme by mali byť vzťahy prerušené, jasne učí Biblia v 1. Korinťanom 5:13 („Odstráňte zlého spomedzi seba!“) a 5:11 („s takými ani len nejedávajte“) a v 2. Jána 10, 11 („neprijmite ho do domu, ani ho nepozdravte; lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch“; všetky citáty sú zo Slovenského ekumenického prekladu). Ako sa majú tieto pasáže chápať, je vecou biblického výkladu, ktorý sa nemôže stanovovať na svetských súdoch bez toho, aby došlo k hrubému porušeniu slobody vyznania.
Tretie obvinenie je, že Jehovovi svedkovia používajú „psychický nátlak na vytvorenie závislosti, ktorá vedie k psychickému poškodzovaniu osôb alebo ich rodinných príslušníkov alebo k poškodovaniu ich sociálnych väzieb“. Z odôvodňovacej časti výzvy vyplýva, že „psychický nátlak“ údajne vyplýva z praxe prerušenia vzťahov s vylúčenými a odpadlíkmi, čo by znamenalo, že toto tretie obvinenie je duplicitné s prvým. Na druhej strane v samotnom obvinení sa objavuje jazyk typický pre zdiskreditovanú teóriu „vymývania mozgov“ alebo „psychologickej kontroly“, ktoré údajne využívajú náboženské hnutia. Tieto teórie pritom už v minulom storočí vyvrátili poprední akademickí odborníci na náboženstvá a súdy vo väčšine demokratických krajín ich odmietajú (s výnimkou Francúzska, ktorého kampane proti „sektám“ sú na medzinárodnej úrovni široko kritizované).
Štvrté obvinenie sa týka otázky transfúzií krvi u maloletých vrátane prípadov, keď sú transfúzie „potrebné na záchranu života“. Výzva opäť neuvádza, či k takým konkrétnym prípadom v Českej republike došlo.
České ministerstvo nebralo do úvahy, že vo väčšine demokratických a medicínsky vyspelých krajín je tento problém čím ďalej menej aktuálny, pretože nemocnice dokážu poskytovať vhodnú starostlivosť, ktorá si nevyžaduje transfúziu krvi. Na svojej oficiálnej webovej stránke Jehovovi svedkovia odkazujú na rôzne lekárske štúdie, ktoré ukazujú, že „pacienti, vrátane detí, ktorí neprijali transfúziu, sa zvyčajne uzdravujú rovnako dobre alebo lepšie ako tí, ktorí ju prijali“. Keď Jehovovi svedkovia potrebujú pomoc s hľadaním lekárov, ktorí ich dokážu liečiť bez podania transfúzie, môžu sa obrátiť na výbory pre styk s nemocnicami, ktoré boli zriadené práve za týmto účelom.
Súdy vo väčšine demokratických krajín – vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva v roku 2010 (Moskovskí Jehovovi svedkovia a ďalší proti Rusku, 10. júna) a 2022 (Taganrog LRO a ďalší proti Rusku, 22. novembra) a tiež Najvyššieho kasačného súdu v Taliansku v roku 2020 (3. civilné oddelenie, rozhodnutie zo 4. –23. decembra 2020, č. 29469) – rozhodli, že dospelí pacienti majú právo odmietnuť akúkoľvek liečbu, a zastali sa tak práva Jehovových svedkov odmietnuť transfúziu krvi. V niekoľkých jurisdikciách sa tento prístup vzťahuje aj na „zrelých maloletých“.
Keď ide o maloletých, ktorí nie sú „zrelí“, potom v týchto výnimočných prípadoch, keď lekári považujú transfúziu krvi za úplne nevyhnutnú a rodičia alebo zákonní zástupcovia ju nechcú schváliť, môže tento spor rozhodnúť súd. Ak k tomu dôjde, rodičia, ktorí sú Jehovovými svedkami, rozhodnutie súdu rešpektujú.
Súdy v demokratických krajinách zároveň odporučili, aby sa takéto opatrenia prijímali len výnimočne. Ako uviedol odvolací súd v Kanade v prípade M. (J.) proti Alberte (riaditeľ oddelenia starostlivosti o deti) (2004 ABQB 512, ods. 43), štát „musí byť opatrný a nemôže automaticky predpokladať, že lekár vždy navrhol jedinú prijateľnú liečbu a že rodičia, ktorí sú Jehovovými svedkami, sa vždy mýlia, keď odmietajú poskytnúť súhlas s liečbou prostredníctvom krvných produktov. Takýto paternalistický postoj narúša [ústavné] práva rodičov…“. V Taliansku, jednej z krajín s najväčším počtom Jehovových svedkov v prepočte na obyvateľa, súdy dospeli k záveru, že voľba alternatívnych liečebných metód namiesto transfúzie krvi nie je prejavom „rodičovskej nedostatočnosti“, ale svedomitého uplatňovania ústavných práv, ktoré náležia všetkým rodičom. (Súd pre mladistvých v Janove, č. 1109/19, 6. mája 2019; súd pre mladistvých v Miláne, č. 1110/2014, 15. januára 2014.)
ehovovi svedkovia boli vyzvaní, aby upustili od určitých „činností“. Oni však nemôžu upustiť od praxe prerušenia vzťahov s vylúčenými a od náuky o transfúziách krvi, pretože veria, že tieto veci sú ustanovené Bibliou, že Biblia je Božie Slovo a že „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“. (Skutky 5:29, Slovenský ekumenický preklad). Nie sú v tom sami. Keď Austrália (a ďalšie krajiny) prijala zákony, ktoré nútili kňazov, aby porušili spovedné tajomstvo a hlásili polícii hriešnikov, ktorí sa priznali k zneužívaniu detí, Vatikán austrálskych biskupov a kňazov okamžite inštruoval, aby to odmietli, a ak to bude nutné, aby išli radšej do väzenia, než aby porušili spovedné tajomstvo, ktoré z pohľadu katolíkov pochádza od Boha.
Prístup českých úradov je navyše diskriminačný, pretože podobné alebo ešte prísnejšie ustanovenia týkajúce sa vzťahov s vylúčenými či „odpadlíckymi“ bývalými členmi má aj niekoľko ďalších náboženských organizácií.
Jehovovi svedkovia v Českej republike sú postavení pred túto voľbu: Buď sa vzdajú svojich náboženských názorov, ktoré sú súčasťou ich výkladu Biblie, čím „neposlúchnu Boha“, alebo prídu o registráciu aj o svoj majetok a nebudú môcť fungovať ako náboženská organizácia. To, že sa niečo také deje v Rusku, je, bohužiaľ, normálne. Keď sa to však navrhuje v demokratickej krajine a v členskom štáte Európskej únie, je to škandalózne. Nemalo by sa to dopustiť.
Massimo Introvigne (born June 14, 1955 in Rome) is an Italian sociologist of religions. He is the founder and managing director of the Center for Studies on New Religions (CESNUR), an international network of scholars who study new religious movements. Introvigne is the author of some 70 books and more than 100 articles in the field of sociology of religion. He was the main author of the Enciclopedia delle religioni in Italia (Encyclopedia of Religions in Italy). He is a member of the editorial board for the Interdisciplinary Journal of Research on Religion and of the executive board of University of California Press’ Nova Religio. From January 5 to December 31, 2011, he has served as the “Representative on combating racism, xenophobia and discrimination, with a special focus on discrimination against Christians and members of other religions” of the Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE). From 2012 to 2015 he served as chairperson of the Observatory of Religious Liberty, instituted by the Italian Ministry of Foreign Affairs in order to monitor problems of religious liberty on a worldwide scale.
