Nesprávne rozhodnutie o zamietnutí štátnych dotácií a zrušení registrácie tejto organizácie kvôli prístupu k bývalým členom bolo v odvolacom konaní zrušené.
od Massima Introvigne
Read the original article in English.
„Jehovovi svedkovia sú úplne zbavení všetkých obvinení a rozhodnutia o zamietnutí dotácií a zrušení registrácie sú neplatné.“ K tomuto záveru (str. 34) dospel odvolací súd Borgarting, ktorý 14. marca 2025 zrušil rozhodnutie z 24. marca 2024, ktoré vydal okresný súd v Osle. V „Bitter Winter“ sme už skôr vysvetlili, prečo bolo toto rozhodnutie nesprávne, ohrozovalo náboženskú slobodu a bolo nezlučiteľné s medzinárodnými záväzkami Nórska podľa OSN a európskych dohovorov. Odvolací súd dospel k rovnakým záverom.
Odvolací súd uviedol, že prípad začal v roku 2021, keď „ministerstvo pre deti a rodinné záležitosti dostalo list od Rolfa Johana Furuliho, ktorý kedysi bol Jehovovým svedkom“. (str. 3) Sťažnosť sa týkala postupu Jehovových svedkov, ktorí učia svojich členov, aby sa nestýkali s bývalými svedkami (s výnimkou príbuzných, ktorí žijú v spoločnej domácnosti), ktorí boli od tejto organizácie oddelení, pretože sa dopúšťali vážnych hriechov, ktoré neľutovali, alebo sa od nej sami oddelili. Jehovovi svedkovia tým údajne porušujú právo svojich členov zmeniť náboženské presvedčenie, pretože ak by chceli odísť, strach z následkov ich núti, aby v organizácii zostali. Furuli tiež uviedol, že rovnaký postup platí pre „deti“ (čím myslí maloletých), ktoré sú údajne pokrstené skôr, ako „sú dostatočne duševne zrelé na to, aby plne pochopili, čo robia“. (str. 3)
Nakoniec to viedlo k tomu, že vláda a guvernérka krajov Oslo a Viken odopreli Jehovovým svedkom štátne dotácie, ktoré bez problémov dostávali tridsať rokov podľa článku 16 nórskej ústavy („Všetky náboženské a filozofické spoločenstvá musia byť podporované na rovnakej úrovni“). Registráciu Jehovových svedkov v Nórsku ako náboženskej organizácie podľa zákona č. 31 z 24. apríla 2020 vláda tiež zrušila.
Okresný súd v Osle 24. marca 2024 tieto rozhodnutia potvrdil. Jehovovi svedkovia sa odvolali. Centrum pre právo a náboženskú slobodu pri Jagelovskej univerzite v Krakove, Klinika náboženskej slobody na právnickej fakulte Harvardovej univerzity a Nórsky helsinský výbor poslali listy podporujúce postupy Jehovových svedkov. Tieto listy súd prijal a stali sa „súčasťou základu pre rozhodnutie v tomto prípade“. (str. 5)
Odvolací súd najprv skúmal postup, ktorý nazýva „spoločenský odstup“ od bývalých svedkov, ktorí boli od organizácie Jehovových svedkov oddelení alebo sa sami verejne oddelili. Uvádza, že sa opiera najmä o publikácie Jehovových svedkov a že svedectvá, ktoré si vypočul, presvedčili súd, že to, čo sa deje v praxi, „je v podstate v súlade s tým, čo opisujú písomné materiály Jehovových svedkov“.
Súd poznamenáva, že obe strany sporu sa zhodujú v tom, že Jehovovi svedkovia učia „spoločenský odstup“ na základe svojho výkladu Biblie, najmä 1. Korinťanom 5:13 („odstráňte zlého spomedzi seba“) a 5:11 („s takými ani len nejedávajte“). Toto „vylúčenie“ sa nevzťahuje na členov, ktorí sa jednoducho stanú nečinnými bez toho, aby verejne oznámili, že opustili Jehovových svedkov.
Okrem toho, ako to na základe publikácií Jehovových svedkov uvádza odvolací súd, v skutočnosti sa „‚rodinné putá‘ neprerušia tým, že je niekto oddelený. Odráža sa to najmä v dvoch výnimkách zo všeobecného pravidla o obmedzení kontaktu. Po prvé, pokrstení svedkovia môžu mať stále bežný každodenný kontakt s oddelenými, ktorí žijú v rovnakej domácnosti, aj keď sa duchovné spoločenstvo s nimi skončí. Po druhé, pokrstení svedkovia môžu byť v kontakte s oddelenými rodinnými príslušníkmi, s ktorými nežijú v spoločnej domácnosti, a to pokiaľ ide o takzvané… ‚nevyhnutné rodinné záležitosti‘.“ Napríklad: „Ak rodičia, ktorí sú bývalými svedkami, ochorejú alebo sa už nedokážu o seba postarať finančne alebo fyzicky, deti, ktoré sú Jehovovými svedkami, majú biblickú a morálnu povinnosť im pomáhať. Podobne, ak dieťa, ktoré už nepatrí k svedkom [nežije s rodičmi v spoločnej domácnosti], na tom nie je dobre fyzicky alebo emocionálne, rodičia, ktorí sú Jehovovými svedkami, sa oň postarajú“. (str. 17)
Svedkovia, ktorí nerešpektujú postupy týkajúce sa bývalých členov, môžu byť nábožensky disciplinovaní, ale „iba ak sú stále v duchovnom kontakte s bývalým členom alebo neustále kritizujú rozhodnutie dotyčného oddeliť‘“. (str. 18)
Čo sa týka maloletých, „väčšina tých, ktorí vyrastajú v rodinách, kde rodičia sú Jehovovými svedkami, sa dáva pokrstiť vo veku 15 – 18 rokov“. (str. 14) Len jedna osoba svedčila, že bola pokrstená vo veku 11 rokov, ale bolo to pred desiatkami rokov. Sú tu aj deti Jehovových svedkov, ktoré sa slobodne rozhodli nevstúpiť do organizácie. „Na základe dôkazov,“ poznamenal odvolací súd, „takáto voľba nebráni normálnemu kontaktu s ich rodinou a ostatnými Jehovovými svedkami“. (str. 14, 15)
Odvolací súd tiež poznamenal, že maloletí sa pred krstom môžu zapájať do zvestovateľskej činnosti ako „nepokrstení zvestovatelia“, ak sa starší rozhodnú, že sú na to dostatočne zrelí. „Nie je nezvyčajné stať sa nepokrsteným zvestovateľom vo veku 11 – 15 rokov.“ (str. 14) Nepokrstení zvestovatelia môžu byť tiež oddelení od zboru, ak neľutujú vážne hriechy. Následky sú menej závažné ako v prípade tých, ktorí sú pokrstení. Nepokrstení zvestovatelia, ktorí boli oddelení, nemôžu zvestovať alebo prispievať komentármi na zborových zhromaždeniach. Pri spoločenstve s nimi sa odporúča „opatrnosť“, ale podľa niekoľkých svedkov (hoci iní nesúhlasili) v praxi toto odporúčanie „má len veľmi malé následky“. (str. 19)
Odvolací súd samostatne preskúmal dva dôvody na zamietnutie dotácií a zrušenie registrácie, ktoré štát uviedol: po prvé, že následky vylúčenia porušujú právo slobodne opustiť náboženskú organizáciu; a po druhé, že posudzovanie maloletých, ktorí sa dopustili vážnych hriechov, a obmedzenie kontaktu s nimi, porušuje ich práva.
Odvolací súd konštatuje, že Jehovovi svedkovia dodržiavajú § 2 nórskeho zákona o náboženských organizáciách, pretože odísť z organizácie je možné jednoducho zaslaním písomnej žiadosti. Poznamenáva tiež, že keď Stålsettov výbor pripravoval tento zákon, sa výslovne „neodporúčalo“ zahrnúť „sociálny ostrakizmus“ bývalých členov medzi kritériá ospravedlňujúce odmietnutie štátnych dotácií. (str. 21) Ale v prípade Jehovových svedkov ani neexistuje „úplný sociálny ostrakizmus“, poznamenávajú odvolací sudcovia. Na príbuzných, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, sa nevzťahuje „spoločenský odstup“ a kontakty pri „nevyhnutných rodinných záležitostiach“ sú zachované. Okrem toho „tí, ktorí sa oddelili, môžu byť stále v kontakte aj s rodinnými príslušníkmi, ktorí nie sú pokrstenými Jehovovými svedkami (vrátane súrodencov, ktorí sa rozhodli nedať sa pokrstiť), a s ďalšími mimo okruhu Jehovových svedkov“. (str. 23) Odvolací súd dospel k záveru, že „v prípade, že sa niekto sám oddelí, sa teda ani nedá hovoriť o úplnom sociálnom ostrakizme a/alebo vážnych finančných následkoch, čo bola situácia, o úprave ktorej Stålsettov výbor uvažoval a ktorá by mohla poskytnúť dôvod na odmietnutie dotácií. Ako už bolo spomenuté, výbor [nakoniec] dospel k záveru, že nie je správne to upravovať zákonom“. (str. 23)
Je zrejmé, že odchod od Jehovových svedkov prináša nepríjemné následky, ale to platí pre mnohé náboženské organizácie a „následky nevedú k takému neprimeranému tlaku, aby tým porušili právo člena slobodne odísť podľa článku 9 ods. 1 EDĽP [Európskeho dohovoru o ľudských právach] alebo iných záväzkov v oblasti ľudských práv alebo nórskej ústavy“. (str. 22) Odvolací súd tiež „zdôrazňuje, že, okrem iného, sociálne následky oddelenia sa – ktoré môžu byť pre mnohých nepochybne veľmi ťažké – sú stanovené v pravidlách Jehovových svedkov a sú niečím, čo členovia poznajú, a to tí, ktorí sa sami oddelia, ako aj všetci ostatní. Nejde teda o novú a neznámu ‚sankciu‘, ktorá by bola zrazu uplatnená“. (str. 22)
V prípade maloletých, ktorí sú buď pokrstenými alebo nepokrstenými zvestovateľmi, štát argumentoval, že keď sú podrobení konaniu pred právnym výborom a prípadne oddelení od zboru, čo so sebou nesie aj následky v podobe „spoločenského odstupu“, môže to predstavovať „psychologické násilie“ a „negatívnu sociálnu kontrolu“ podľa článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa a článku 30 nórskeho zákona o deťoch. To údajne môže byť dôvod na odmietnutie dotácií a registrácie. Odvolací súd upozorňuje, že jeho závery „môžu byť spochybnené“, čo je vec, na ktorú poukazujú odporcovia Jehovových svedkov. Pri bližšom skúmaní rozhodnutia je však zrejmé, že tieto „pochybnosti“ vyplývajú najmä zo skutočnosti, že pojmy ako „negatívna sociálna kontrola nemajú v nórskom práve jasne definovaný obsah“. (str. 30)
Keď ide o „psychologické násilie“, podľa medzinárodnej aj nórskej judikatúry, by to za normálnych okolností malo zahŕňať „vzorec násilných činov alebo správania, ktoré sa opakuje alebo pretrváva nejaký čas“. (str. 26) Stretnutie s výborom starších môžu maloletí vnímať ako „nepríjemné a ponižujúce“ (str. 26), hoci budú s nimi rodičia, „vďaka čomu bude zvyčajne rozhovor menej stresujúci, aspoň do určitej miery,“ a pravidlá Jehovových svedkov vyžadujú, „aby rozhovor so staršími bol čo najláskavejší a nezachádzal príliš do podrobností“. (str. 27) Okrem toho, rovnako ako dospelí, aj maloletí „poznajú… následky porušenia noriem“ už pred krstom. (str. 27) V každom prípade, súd dospel k záveru, že stretnutie so staršími „sa zvyčajne uskutoční v relatívne krátkom časovom období, ktoré vedie k možnému vylúčeniu. Nedá sa preto povedať, že toto stretnutie predstavuje ‚vzorec násilných činov alebo správania, ktoré sa opakuje alebo pretrváva nejaký čas‘… nemá charakter psychologického ‚týrania‘“. (str. 27)
Ani „spoločenský odstup“ od maloletých nie je prípadom psychického násilia. „Z pravidiel Jehovových svedkov vyplýva, že rodinné putá sa oddelením od zboru neprerušia. Pre deti, ktoré žijú doma, ako to je u drvivej väčšiny maloletých, to znamená, že každodenné aktivity rodiny pokračujú. O emocionálne a fyzické potreby maloletého sa tak rodičia budú aj naďalej starať a dieťa sa bude môcť stretávať s ostatnými členmi rodiny v domácnosti… Ak maloleté dieťa nebýva doma, rodičia majú povinnosť postarať sa o vylúčené dieťa, ktoré na tom fyzicky alebo emocionálne nie je dobre… Skutočnosť, že niektorí rodičia môžu voči dieťaťu, ktoré je vylúčené alebo sa samé oddelilo, postupovať tvrdšie ako umožňujú pravidlá Jehovových svedkov, napríklad tým, že dieťa spoločensky izolujú doma alebo vyžadujú, aby sa dieťa odsťahovalo, nie je niečo, k čomu Jehovovi svedkovia ako náboženské organizácia povzbudzujú, práve naopak.“ (str. 28)
Pokiaľ ide o ťažko definovateľnú „negatívnu sociálnu kontrolu“, nejasnosť tohto pojmu znamená, že je veľmi ťažké dokázať, že v náboženskej organizácii skutočne existuje. Každý prípad, keď sa posudzuje možné porušenie práv detí, treba hodnotiť „v rovnováhe so slobodou náboženského vyznania alebo viery detí a rodičov“. (str. 32) Články 2 a 3 nórskeho zákona o náboženských organizáciách považujú maloletých, ktorí dosiahli vek 15 rokov, za dostatočne zrelých na to, aby vstúpili do náboženskej komunity, a uznávajú, že môžu existovať aj osoby mladšie ako 15 rokov, ktoré sú schopné „vytvoriť si vlastné názory“ a majú právo zúčastňovať sa na náboženských aktivitách. (str. 32) Preto majú maloletí právo dať sa pokrstiť ako Jehovovi svedkovia. Majú tiež právo nedať sa pokrstiť, aj keď ich rodičia sú Jehovovi svedkovia, a v skutočnosti „to nie je úplne nezvyčajné“ (str. 32) a nevedie to k tomu, že by sa na nich uplatňovali postupy týkajúce sa bývalých členov.
Je zrejmé, že „sociálna kontrola existuje vo všetkých rodinách a organizáciách, vrátane náboženských komunít“. (str. 31) No „neexistujú dôkazy o tom, že by pokrstení maloletí, ktorí vyrastajú v rodinách Jehovových svedkoch, čelili väčším psychologickým problémom ako ostatní v populácii“. (str. 32) Preto „odvolací súd dospel k záveru, že postup obmedzenia kontaktu s maloletými pokrstenými členmi neporušuje práva detí, pretože nebolo dokázané, že tento postup vystavuje deti psychickému násiliu a/alebo negatívnej sociálnej kontrole zameranej na deti“. (str. 34)
Čo sa týka maloletých, ktorí sú nepokrstenými zvestovateľmi, stačilo by na nich uplatniť rovnaké vyjadrenia, aby sa vylúčilo akékoľvek porušenie ich práv. Napriek tomu odvolací sudcovia poznamenávajú, že „hoci mnohí nepokrstení zvestovatelia sú na jednej strane častokrát mladší ako pokrstení maloletí, a teda často aj zraniteľnejší, na druhej strane nepokrstený zvestovateľ nebude oddelený od zboru, a preto sa mu ostatní Jehovovi svedkovia nebudú vyhýbať tak ako neplnoletým pokrsteným Jehovovým svedkom, ktorí oddelení sú“. (str. 34)
Keďže Jehovovi svedkovia uspeli vo všetkých bodoch svojho odvolania, boli im priznané súdne trovy vo výške 8,5 milióna nórskych korún (796 000 USD). Ako 14. marca komentovali popredné nórske kresťanské noviny „Dagen“, bol to „zničujúci rozsudok“, v ktorom boli argumenty, ktoré vláda použila proti Jehovovým svedkom, úplne „rozobrané“.
Rozhodnutie (proti ktorému sa štát môže odvolať na Najvyššom súde) je v súlade s rozhodnutiami, ktoré o postupe Jehovových svedkov ohľadom oddelenia od zboru vydali viaceré demokratické krajiny ako aj Európsky súd pre ľudské práva. Môže to byť dôležitý precedens pre iné krajiny, ktoré nerozumne uvažujú o tom, že začnú konanie proti Jehovovým svedkom kvôli ich postupu v tejto oblasti, ktorý je jasne chránený medzinárodnými ustanoveniami o slobode náboženského vyznania alebo viery.
Massimo Introvigne (born June 14, 1955 in Rome) is an Italian sociologist of religions. He is the founder and managing director of the Center for Studies on New Religions (CESNUR), an international network of scholars who study new religious movements. Introvigne is the author of some 70 books and more than 100 articles in the field of sociology of religion. He was the main author of the Enciclopedia delle religioni in Italia (Encyclopedia of Religions in Italy). He is a member of the editorial board for the Interdisciplinary Journal of Research on Religion and of the executive board of University of California Press’ Nova Religio. From January 5 to December 31, 2011, he has served as the “Representative on combating racism, xenophobia and discrimination, with a special focus on discrimination against Christians and members of other religions” of the Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE). From 2012 to 2015 he served as chairperson of the Observatory of Religious Liberty, instituted by the Italian Ministry of Foreign Affairs in order to monitor problems of religious liberty on a worldwide scale.
