Rusko označilo dve publikácie za „extrémistické“. Rada OSN pre ľudské práva (HRC) uviedla, že zákaz porušuje článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
od Massima Introvigne
Read the original article in English.
Ako poznamenal americký profesor James T. Richardson, Jehovovi svedkovia – ako už niekoľkokrát vo svojej histórii – opäť raz vytvárajú právny precedens tým, že predkladajú množstvo prípadov Rade OSN pre ľudské práva (HRC), ktorá má jurisdikčné právomoci voči štátom, ktoré podpísali a ratifikovali Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach (ICCPR). Medzi tieto štáty patrí aj Ruská federácia („Rusko“).
Dňa 24. októbra 2024 vydala HRC rozhodnutie, ktoré bolo nedávno oznámené stranám v prípade „Vasilij Kalin, Robert But a Aleksandr Kreydenkov proti Ruskej federácii“. Kalin v čase, ktorého sa prípad týka, vystupoval ako fyzická osoba aj ako predseda Administratívneho centra Jehovových svedkov v Rusku. But a Kreydenkov sú Jehovovi svedkovia z Belgorodu v Rusku.
Prípad sa týkal rozhodnutia Okťabrského okresného súdu mesta Belgorod zo dňa 4. marca 2015, ktoré zakázalo ako extrémistické dve publikácie, ktoré boli vydané a distribuované Jehovovými svedkami, „Bol život stvorený?“ a „Syn chce zjaviť Otca“, a to na základe „lingvistického náboženského odborného posudku“ pracovníkov Belgorodskej univerzity. Tretiu publikáciu, „Je to, čo jete, bezpečné?“, miestny prokurátor tiež označil za extrémistickú, ale „kvôli technickým nedostatkom v odbornom posudku“ nebola zakázaná. (Rozhodnutie HRC, 2.4.) Aby toho nebolo málo, Jehovovým svedkom bolo nariadené, aby náklady na sporný odborný posudok zaplatili.
Súdni experti a okresný súd priznali, že v brožúre „Bol život stvorený?“ nie je nič nevhodné. Bola však vyhlásená za „extrémistickú“, pretože odkazuje na ďalšiu brožúru „Kniha pre všetkých ľudí“, ktorú už predtým ruské súdy zakázali ako extrémistickú.
Keď ide o brožúru „Syn chce zjaviť Otca“, súdni experti a okresný súd dospeli k záveru, že „neobsahuje výzvy k nepriateľským, násilným akciám proti osobám žiadnej národnosti, vyznania ani sociálnej skupiny“. Napriek tomu bol časopis s týmto článkom zakázaný ako extrémistický kvôli trom konkrétnym pasážam, ktoré údajne obsahovali „výzvy k podnecovaniu nesvárov a propagovali výlučnosť a nadradenosť tých, ktorí patria k organizácii Jehovových svedkov, a menejcennosť osoby na základe jej náboženského vyznania alebo postoja k náboženstvu“, čo ruský zákon proti extrémizmu zakazuje.
Prvá z troch pasáží kritizovala doktrínu Trojice, ktorú Jehovovi svedkovia neprijímajú. Uvádza sa v nej, že „veľa ľudí, ktorých stretávame vo zvestovateľskej službe, nevie, kto je Boh. Ich pohľad na Boha môže byť zastretý falošnými náukami“.
Druhá a tretia pasáž sa týkali postupu Jehovových svedkov, keď sú od zboru oddelení tí, ktorí hrešia a nekajajú sa (prax, ktorú niektoré náboženstvá označujú za exkomunikáciu) a obmedzenia sociálneho kontaktu s nimi (tzv. „vyhýbanie sa“).
Podľa okresného súdu bolo učenie Jehovových svedkov „extrémistické“, pretože „v dôsledku toho vznikajú dve skupiny ľudí: 1. náboženská organizácia Jehovových svedkov, ktorá predstavuje nadradenosť a pravdu, 2. všetci ostatní ľudia, menejcenní, s ktorými by sa nemalo stýkať“. To je samozrejme skreslenie učenia Jehovových svedkov.
Dňa 11. júna 2015 Belgorodský oblastný súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Administratívne centrum Jehovových svedkov podalo kasačnú sťažnosť na predsedníctvo Belgorodského oblastného súdu, ktorá bola zamietnutá dňa 8. septembra 2015. Kasačná sťažnosť Administratívneho centra k Administratívnej komore Najvyššieho súdu bola tiež zamietnutá rozhodnutím jediného sudcu dňa 25. decembra 2015.
Počas konania pred HRC Rusko namietalo, že možné vnútroštátne opravné prostriedky neboli vyčerpané, pretože bolo stále možné podať odvolanie na predsedníctvo Najvyššieho súdu. HRC súhlasila s Jehovovými svedkami na základe predchádzajúcich rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež rovnakého rozhodnutia HRC, že toto „mimoriadne“ odvolanie nemožno považovať za „účinný prostriedok nápravy“. (Rozhodnutie HRC, 9.7 a 9.8.)
Keď ide o podstatu veci, HRC dospela k záveru, že Rusko porušilo článok 18 ICCPR, ktorý chráni slobodu náboženského vyznania a viery. Táto sloboda môže byť obmedzená len vtedy, keď je to „stanovené zákonom a nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd druhých“. Rusko tvrdilo, že zákazom publikácií uplatňovalo obmedzenie „stanovené zákonom“, t. j. federálnym zákonom o boji proti extrémistickej činnosti. HRC oponovala, že tento zákon „obsahuje vágnu a otvorenú definíciu ‚extrémistickej činnosti‘, ktorá nevyžaduje existenciu žiadneho prvku násilia alebo nenávisti. Rovnako poznamenáva, že v zákone nie sú uvedené žiadne jasné a presné kritériá, podľa ktorých môžu byť materiály klasifikované ako extrémistické“. (Rozhodnutie HRC, 10.6.)
HRC poznamenala, že uplatňovanie zákona proti Jehovovým svedkom viedlo tiež k diskriminácii organizácie Jehovových svedkov v prospech iných náboženstiev. Napríklad Ruská pravoslávna cirkev má množstvo publikácií, ktoré kritizujú iné náboženstvá, vrátane Jehovových svedkov, ako „kacírov“, a tie nie sú zakázané ako extrémistické.
Podľa HRC Rusko iba tvrdilo, že publikácie ohrozujú základné práva a slobody druhých, bez toho, aby to preukázalo. „Bez toho, aby poskytli akékoľvek konkrétne skutočnosti o tom, ako dve predtým uvedené publikácie ohrozovali práva a slobody druhých, domáce súdy uložili najprísnejšiu dostupnú sankciu, a to zákaz publikácií“. (Rozhodnutie HRC, 10.7.)
Keď ide o obsah publikácií, vyjadrovali interpretáciu Biblie podľa Jehovových svedkov, ktorí tak uplatňovali svoje právo na slobodu náboženského vyznania a slobodu prejavu. HRC odkázala na „svoj všeobecný komentár č. 34 (2011) o slobode názoru a prejavu, v ktorom uvádza, že tieto slobody sú nevyhnutou podmienkou pre plný rozvoj jednotlivca a sú nevyhnutné pre každú spoločnosť. Predstavujú základný pilier každej slobodnej a demokratickej spoločnosti“. (Rozhodnutie HRC, 10.9.) Tiež „zákazy prejavov neúcty k náboženstvu alebo inému systému viery, vrátane zákonov o rúhaní, sú nezlučiteľné s Paktom,“ okrem prípadov, keď podnecujú k násiliu či nenávisti, čo zjavne nebol prípad týchto publikácií. (Rozhodnutie HRC, 10.10.)
HRC rozhodla, že Rusko „je povinné“ zrušiť zákaz publikácií, odškodniť Buta a Kreydenkova, ktorým boli publikácie zabavené v Belgorode, a prijať opatrenia, aby sa v budúcnosti zabránilo ďalším porušeniam článku 18 ICCPR – to všetko do 180 dní a s náležitým zverejnením rozhodnutia HRC. (Rozhodnutie HRC, 12 a 13.)
Či Rusko rozhodnutie HRC bude rešpektovať, sa ešte uvidí. Každopádne je toto rozhodnutie veľmi významné, a to v dvoch ohľadoch. Po prvé, je to prvé rozhodnutie HRC, ktoré sa zaoberá zákazom náboženských publikácií ako extrémistických. Po druhé, po prvýkrát HRC skúmala otázku vylúčenia z náboženskej komunity a „obmedzenia kontaktu“. Odsúdením rozhodnutia Okťabrského okresného súdu v Belgorode ako nezlučiteľného s článkom 18 ICCPR HRC implicitne tvrdí, že učenie a prax obmedzenia kontaktu, ktoré uplatňujú Jehovovi svedkovia, sú súčasťou normálneho prejavu náboženskej slobody a nemôžu byť zakázané. To je záver, ktorý by mali brať do úvahy aj iné štáty, ktoré sa pýšia tým, že sú demokratickejšie a rešpektujú náboženskú slobodu viac ako Rusko.
Massimo Introvigne (born June 14, 1955 in Rome) is an Italian sociologist of religions. He is the founder and managing director of the Center for Studies on New Religions (CESNUR), an international network of scholars who study new religious movements. Introvigne is the author of some 70 books and more than 100 articles in the field of sociology of religion. He was the main author of the Enciclopedia delle religioni in Italia (Encyclopedia of Religions in Italy). He is a member of the editorial board for the Interdisciplinary Journal of Research on Religion and of the executive board of University of California Press’ Nova Religio. From January 5 to December 31, 2011, he has served as the “Representative on combating racism, xenophobia and discrimination, with a special focus on discrimination against Christians and members of other religions” of the Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE). From 2012 to 2015 he served as chairperson of the Observatory of Religious Liberty, instituted by the Italian Ministry of Foreign Affairs in order to monitor problems of religious liberty on a worldwide scale.
